Pre Coco: láska v psej podobe
Píše Fernando Santos
Prečítaj si v jazyku: Slovenčina Português
Je mi ľúto, že nepridávam články tak často, ako by som mal. Úprimne neviem, koľko ľudí tento blog číta ani či si tento článok niekto vôbec niekedy prečíta. Ale verím vo Vesmír a verím, že slová majú moc.
Naučil som sa to ako malý chlapec, keď som sa snažil v škole podvádzať. Mal som nápad urobiť si ťaháky, do ktorých by som pri písomkách nazeral, ale nakoniec som sa všetko naučil len tým, že som si to zapísal. Práve teraz sa snažím urobiť to isté.
Písaním chcem dosiahnuť až na koniec Vesmíru. Chcem písať o vďačnosti, láske a zlomenom srdci. Dúfam, že kým bude existovať internet, ľudia v budúcnosti si toto budú môcť prečítať a dozvedieť sa o sile, o bytosti, o láske v podobe psa: o mojej malej Coco.
S mojím partnerom Paulom sme tento článok začali písať, keď Coco prvýkrát diagnostikovali nádor na mozgu, krátko pred jej siedmymi narodeninami. Vtedy sa nám srdcia trieštili na tisíc kúskov, ale chceli sme sa so svetom podeliť o jej príbeh a fotky, aby nikdy nebola zabudnutá.
Dokončujeme ho teraz, keď sme sa s ňou museli rozlúčiť.
Naša malá svorka
Máme tri francúzske buldočky.
Coco sme si priniesli domov, aby robila spoločnosť nášmu prvému chlapcovi, Roccovi. Bola o rok mladšia ako on a takmer okamžite sa stali nerozlučnými. Obaja nás dostali cez lockdown a nakoniec sme sa z Londýna presťahovali do Worthingu, aby mohli mať spolu skutočný domov so záhradou.
Keď mala Coco štyri roky, nechali sme ju a Rocca spáriť. V malom bruchu nosila osem šteniatok. Žiaľ, bolo ich na ňu priveľa. Porodila prirodzene, ale prežilo len jedno šteniatko. Dali sme jej meno Halo.
Rocco, Coco a Halo sa stali súdržnou malou svorkou. Každý večer sa Coco so svojou dcérou preťahovala. Strážila nás s úplnou oddanosťou. Coco bola pre nás oboch zrenicou oka, ale s Paulom mala ešte výnimočnejšie puto—žartoval, že ja som jej ocko, ale on je jej mamka. Kedykoľvek Paul zavolal „Poď k mamke“, pribehla, nech bola kdekoľvek a robila čokoľvek.
Coco, Rocco a Halo nás dokonca v deň svadby odviedli k oltáru. Coco mala na tú príležitosť krásne malé šatôčky. Za tie roky mala niekoľko výnimočných oblečkov, vrátane malého kostýmu Mikuláša na Vianoce.
Milovala ležať na chrbte s hlavou opretou o Paulovu hruď, kým ju bozkával a hladkal po brušku—často som sa pridal aj ja, a keď nie, venovala mi strašný pohľad alebo sa na mňa len pozrela a zamávala labkou. Kedykoľvek sme prestali, zatriasla jednou labkou vo vzduchu a žiadala viac. Jej najobľúbenejšie pamlsky boli kuracie a ryba čerstvo z grilu. Milovala sa vyhrievať na rannom slnku a milovala vystrašiť poštára na smrť. Jej úplne najobľúbenejším hriechom bolo trhanie pošty.
Bola nám taká blízka, že mi pri práci skákala do lona, tak som jej pri klávesnici zariadil psí pelech—potom pribudli schodíky, aby mohli všetky tri buldočky pracovať vedľa mňa. Coco potrebovala práve to najlepšie miesto a na vážnych poradách, mimo kamery, som sa často len ťažko sústredil, pretože hýbala labkami a pýtala si pozornosť a hladkanie po brušku.
Coco bola zarputilo verná. Objavovanie ju nikdy veľmi nelákalo; oveľa radšej zostávala doma, schúlená tesne pri nás.
V posteli spávala tesne pri našich hlavách. To bolo jej miesto.
Deň, keď sa všetko zmenilo
Sedemnásty júl sa začal ako slnečný piatok. V Spojenom kráľovstve bolo horúce leto, ale ten deň bol sviežejší, okolo 20 stupňov. Keďže Coco bola francúzska buldočka—plemeno známe dýchacími ťažkosťami a problémami s reguláciou telesnej teploty—v teplom počasí sme ju vždy brávali von veľmi opatrne. Skôr než nás niekto odsúdi: bývame vo veľkom dome s veľkou záhradou a všetky naše psy majú cez psie dvierka prístup von, kedykoľvek chcú.
Neskôr popoludní, keď sa ochladilo, sme ju vzali do miestneho pubu. Mala skvelú náladu a cestou späť bola celá natešená. Potom sa bez varovania zrútila a na chodníku dostala záchvat.
V okamihu sa život môjho partnera Paula aj môj obrátil hore nohami.
Hneď sme ju odviezli k veterinárovi. Prvá myšlienka bola, že utrpela úpal, hoci nám sa to zdalo nepravdepodobné, pretože nebolo až také teplo. Cez víkend sa väčšinou správala ako zvyčajne, hoci sme si všimli, že trochu stráca pohyblivosť v pravých nohách.
V nedeľu večer, počas finále majstrovstiev sveta, dostala ďalší záchvat. Halo, jej dcéra, má epilepsiu, tak sme Coco dali núdzový liek proti záchvatom a odviezli ju späť na kliniku. Tým sa začalo dlhé trápenie plné odberov krvi, vyšetrení a strachu. Dokonca som si v obývačke zariadil malý stolík, aby som mohol pracovať priamo pri nej, pretože tam sa cítila najbezpečnejšie a najpohodlnejšie.
Coco sa stále správala ako ona sama, ale jej problémy s pohyblivosťou sa zhoršovali. Jednej noci som si všimol, že sa nehýbe, ako by mala, a vyzerala vydesene, len keď sa snažila postaviť. Kým sme čakali na odporúčanie na magnetickú rezonanciu, opäť sme ju narýchlo viezli k veterinárovi a skončili sme na pohotovostnom vyšetrení vo veterinárnej nemocnici Cambridgeskej univerzity.
Tam sme dostali zdrvujúcu správu. Coco mala agresívny nádor na mozgu, ktorý sa volá glióm.
Neurológovia nám povedali, že ju nič nevylieči. Aj s pokročilými možnosťami, ako je rádioterapia alebo chemoterapia, by najlepšia prognóza znamenala len týždne, možno pár mesiacov.
Boj o Coco
Od tej chvíle sme urobili všetko, čo bolo v našich silách, aby sme Coco dali čo najlepší život. Preskúmali sme každú dostupnú liečbu a rozhodli sme sa, že skúsime chemoterapiu hneď, ako sa vybavia veterinárne odporúčania.
Napriek všetkej nepriazni zostala presne tým istým psom, hoci nádor zaberal zhruba 20 percent jej mozgu. Mala nádhernú náladu. Stále vrčala na svoju dcéru, strážila svoje obľúbené miesta, vrúcne nás milovala a zostala oddaná našej rodine.
Coco mala mať narodeniny 15. augusta. Keďže sme vedeli, že prognóza je krátka, usporiadali sme jej predčasnú narodeninovú oslavu 1. augusta. Priatelia a rodina prišli zo všetkých strán, aby ju videli, a bola úžasná. Keby si sa na ňu v ten deň pozrel(a), nikdy by si neuhádol (neuhádla), že žije s takou vážnou chorobou.
Víkend bol jasný a slnečný. Na krátku chvíľu plnú nádeje sme naozaj verili, že protizápalová liečba zaberá a že Coco prekonáva všetky predpoklady.
Rozlúčka
Minulý pondelok bol ďalší dobrý deň. Coco ukazovala skutočné, upokojujúce známky zlepšenia. Ale v ten večer, práve keď sme šli spať, začala znova dostávať záchvaty.
Ani po dvoch plných dávkach jej núdzového záchranného lieku sa záchvaty nezastavili. Videli sme, ako vážne je zasiahnutý jej mozog. Vyzerala stratená, dezorientovaná a neustále sa točila doľava.
O polnoci sme ju narýchlo odviezli na veterinárnu pohotovosť. Po starostlivom vyšetrení nám veterinár jemne vysvetlil, že nádor teraz natrvalo ovplyvňuje kvalitu jej života a základné funkcie mozgu. Urobili sme srdcervúce rozhodnutie nechať ju odísť, aby sme ju ochránili pred utrpením a nekončiacimi záchvatmi.
Naposledy sme sa rozlúčili s naším malým dievčatkom.
Teraz pokojne odpočíva v zadnej časti našej záhrady, hneď vedľa šteniatok, ktoré pred rokmi stratila, keď prežila jediná Halo.
Kým Coco naozaj bola
Nechcem, aby si niekto pamätal Coco len preto, že nás opustila tesne pred siedmymi narodeninami. To bol len záblesk na samom konci života plného radosti a dobrodružstva. Milovala byť s nami. Jej oči boli také výrazné, také jasné—robila toľko grimás. Neznášala chodenie po kamienkových plážach a odmietala používať psie dvierka, takže sme kráľovnej Coco museli otvárať dvere vždy, keď sa jej ich práve nechcelo použiť. Necikala nikde, kde nebola tráva. Jej najobľúbenejšou hračkou bol biely krúžok, ktorý hrýzla a hrýzla, potom aj malý zelený krúžok. Biely krúžok sme našli náhodou a tak ho milovala, že sme kúpili ešte dva, keby sa náhodou stratil.
Chcem, aby každý, kto toto číta, vedel o láske bez hraníc—pýtala si ju a dávala nám ju a my sme jej ju radi vracali.
Coco bola výnimočná bytosť. Bola duch, duša, bytosť a energia, ktorá prišla do nášho života, aby nás obdarila siedmimi nezabudnuteľnými rokmi. Bola zarputilo ochranárska, oddaná a láskavá. Bez jediného slova nás naučila, čo naozaj znamená láska bez hraníc.
Zmenila celý náš svet k lepšiemu. Celý náš dom aj naše dve ďalšie buldočky sa točili úplne okolo nej. Volali sme ju kráľovná Coco. Ale pre mňa bola vždy moja Titinininha—portugalská prezývka z môjho rodného jazyka, ktorú dostala, pretože bola ako malá taká drobučká.
Bolo pre nás veľkým požehnaním a privilégiom žiť s ňou. Vždy nás ráno prvá vítala, vždy čakala pri dverách, keď Paul alebo ja odišli z domu, a vždy prvá vyskočila s úplným nadšením do všetkého, čo robila. Mala nás úplne omotaných okolo svojich malých labiek. U nás doma sa stále vtipkovalo, že je to domov Coco a ona nás v ňom len láskavo nechá bývať.
Bola dievčatkom svojej mamky a svojho ocka.
Dokonca sme o nej mali obľúbený príbeh. Hovorili sme, že pod schodmi, vo svojom malom domčeku, mala Coco tajnú riadiacu miestnosť, z ktorej ovládala svet. Kedykoľvek sa stalo niečo, kvôli čomu sme s Paulom zostali doma—pokazené auto, štrajk alebo zlé počasie—pozreli sme sa na seba a povedali: „Coco zase riadi udalosti.“ Žartovali sme, že vo svete vyrába poruchy len preto, aby sme zostali doma s ňou.
Bol to láskyplný príbeh, ktorý sme si rozprávali, ale časť mňa sa dodnes pýta, či nebol pravdivý.
Vedľajší účinok lásky
Hovorí sa, že jedinou chybou psov je, že ich životy sú kratšie ako naše. Coco tu bola sedem rokov nášho života, ale je nesmierne útešné vedieť, že my sme tu boli celý jej. Odo dňa, keď sme sa s ňou stretli na stanici Paddington, až po jej úplne posledný výdych vedela, že je milovaná viac, než sa dá povedať slovami. Na samom konci sme jej šepkali, ako veľmi je milovaná a vždy bude.
Prisahám, že jej energiu a prítomnosť stále cítim po celom našom dome. Život stratil kúsok svojho kúzla.
Hovorí sa, že smútok a zlomené srdce sú len vedľajšie účinky hlbokej lásky. Bolesť, ktorú teraz nesieme, odráža nesmiernu lásku, ktorú sme s ňou zdieľali. Niekedy sa ťažko dýcha. Viem, že rany sa časom hoja, ale zahojené rany sú stále jazvy. Stratili sme pilier nášho rodinného života a bez nej už nič nebude ako predtým.
A predsa som zároveň taký hlboko šťastný a vďačný za dar jej života. Aká to bola česť, že si si vybrala práve nás, Coco.
Moja Tetena, dúfam, že sa stretneme znova a znova v každom živote. Žartoval som, že v našich minulých životoch sme boli psami my s Paulom a ty si bola našou ľudskou opatrovníčkou. Bolo by také krásne privítať ťa jedného dňa späť ako našu ľudskú dcéru.
Ďakujeme ti z hĺbky našich sŕdc a duší. Viem, že sa jedného dňa znova stretneme tam, kde už neexistujú fyzické obmedzenia, a budeme sa môcť spolu hrať ako jedna energia. Navždy si v našich srdciach a sľubujem, že si na teba spomeniem každý jeden deň do konca našich životov. Viem, že sa jedného dňa opäť zídeme, pohladkáme ťa po brušku a už nás nikdy nič nerozdelí. Viem aj to, že si stále tak trochu s nami a budeš s nami navždy a naveky.
Moje pletené výtvory pre Coco
Tu je niekoľko výnimočných pletených výtvorov, ktoré som pre Coco urobil. Pre jej veľkosť som jej nikdy nemohol urobiť skutočný Gigante Knit, ale pri týchto malých kúskoch, ktoré nosila, som sa o remesle naučil veľmi veľa.
S láskou na pamiatku
Ak sa ťa príbeh Coco dotkol, bol by som ti hlboko vďačný, keby si zvážil(a) malý dar pre Wadars, našu miestnu charitu na záchranu zvierat tu vo Worthingu.
Veľmi pekne ďakujem, že si to dočítal(a). Ak si stratil(a) domáce zvieratko alebo práve smútiš, pokojne mi napíš priamo na fernando@giganteknits.com.
Ak pri čítaní môžeš venovať tichú myšlienku môjmu malému dievčatku, popros, prosím, aby jej energia zostala blízko jej mamky a ocka.
Nech vás všetkých Boh žehná.
A nech Boh žehná našu malú kráľovnú Coco navždy a naveky ❤️
Mamka a ocko ťa milovali,
viac, než by slová povedať dali.
Kráľovnou domu si bola od začiatku,
v srdciach ťa nosíme ako vzácnu pamiatku.
V každom živote platí toto:
vždy si k tebe nájdeme cestu, zlato.
Coco — Her Life: film
Tri hodiny a šesť minút — každá fotografia a každé video, ktoré o nej máme, po poriadku, od noci, keď prišla domov, po jej posledný záber, so záverečným venovaním. Teraz tu žije pre všetkých, ktorí ju milovali. Pomocou kapitol môžeš skočiť priamo na konkrétnu chvíľu.
Čítaj ďalej
The Sovereign: kardigán, ktorý som urobil v najťažšom roku, teraz zadarmo
Prvý kardigán, aký som kedy urobil, upletený počas roka plného pobytov v nemocnici a troch operácií — a kúsok, ktorým sa začalo Gigante Knits.
Prečítaj si ďalej →
